Blog Pavla Pašku

My sme nezabudli

Je to takmer na deň už rok, čo som odstúpil z postu predsedu parlamentu. K tomuto kroku som pristúpil po bombastickej medializácii kauzy nákupu predraženého CT v piešťanskej nemocnici firmou Medical Group, v ktorej som pred vstupom do politiky pôsobil. Napriek tomu, že z nákupu napokon zišlo, kauza v očiach verejnosti zasiahla bolestivo „plexus solaris“ našej strany, moju osobu, ale hlavne moju rodinu. Zaťahovanie svojej rodiny do špinavých politických intríg som vnímal najcitlivejšie.

Predovšetkým svojich najbližších som chcel ochrániť pred zlobou roztrpčenej verejnosti, rozoštvávanou médiami, pretože obvinenia voči mne boli založené len na účelovo pospájaných, zdanlivo súvisiacich faktoch. V duchu som si hovoril: Do mňa si kopte, koľko sa vám zachce, ale moju rodinu nechajte na pokoji! Nádejal som sa, že keď položím aj svoju, druhú ústavne najvyššiu hlavu pod „gilotínu politickej kultúry“, ochránim nielen svojich najbližších, ale i svoju stranu pred predvolebným mediálnym vlnobitím. Pritom na oltár kauzy CT padla v Smere nielen moja hlava, ale i podpredsedníčky parlamentu a ministerky zdravotníctva, čo nemá v kratučkej histórii ctenia princípov politickej kultúry na Slovensku obdobu.

S odstupom času sme v strane pochopili, že kauza CT nebola len jednorazovou explóziou. Že jej maskovaným zámerom mal byť vlastne predvolebne starostlivo naplánovaný mediálny pohon na Smer, v druhom pláne na moju rodinu, susedov, známych. Napriek tomu, že mi vrelo pod jazykom, mlčal som. Nechcel som prilievať olej do ohňa opozično-mediálnej mašinérie a poškodzovať rozmazávaním umelo živenej kauzy stranu, ktorú som zakladal. Ani vlastná rodina a známi, ktorí boli do nej zatiahnutí predsa nemohli za moje rozhodnutie z deväťdesiatych rokov vstúpiť do politiky a pykať za jeho dôsledky. Lenže ja som mal politiku rád, veď som ju napokon vyštudoval. Mal som vnútornú ambíciu aj osobne prispieť k zmenám po Novembri ’89 nielen na spoločenskom a politickom poli, ale mal som v úmysle urobiť niečo aj pre mesto, v ktorom žijem.

Som Košičan, východniar telom i dušou. A bolo do čoho sa pustiť. Čím viac sa stupňovalo mediálne štvanie voči môjmu okoliu, o  to viac ma roztrpčovalo neznesiteľne hanlivé nálepkovanie šikovných ľudí zo zdravotníckej branže, či kolegov z regionálnych, či komunálnych štruktúr Smeru do účelovo pospriadanej „východniarskej chobotnice“, ktorá „vyžiera“ Slovensko v najcitlivejšej oblasti akou je zdravotníctvo. Eskalácia obviňovania čoraz širšej „siete chápadiel“ bez zrnka preukázania skutočnej viny, ma donútila prerušiť takmer ročné mlčanie.

Premiér Fico od vždy vo vnútri strany zastával názor, že „problém zaostalosti východu spočíva i v tom, že všetci politici z východu, ktorí prišli do Bratislavy, rýchlo zabudli, odkiaľ prišli.“ Nie je žiadnym tajomstvom, a my, východniari si to náležite uvedomujeme, ako bol východ Slovenska dlhodobo a zúfalo zanedbávaný. Hlbokú priepasť medzi Bratislavou, či slovenským priemerom a východom Slovenska dokladovali všetky hlavné ekonomické ukazovatele. Prešovský a Košický kraj vykazovali dlhodobo najvyššiu mieru nezamestnanosti, nízky podiel priamych zahraničných investícií, či podiel hrubého domáceho produktu na obyvateľa. Pritom paradoxne štát viedli východniari, no východu to nijako nepomáhalo. Aj v Dzurindových dvoch vládach sedelo viacero východniarov (Dzurinda (Spišský Štvrtok) a Mikloš (Svidník). A kto z týchto pravičiarskych legiend čo konkrétne urobil pre Košice a vôbec pre celý východ, alebo pre ktorúkoľvek jeho časť? Koľko kilometrov diaľnic postavili ministri dopravy za SDKÚ(Macejko (Prešov) s Prokopovičom (Stropkov)? Odpoveď sami poznáte. Ale i na to, ako sa východ Slovenska posunul dopredu, odkedy je Smer pri moci. Len letmo si spočítajte, koľko letov dnes denne odlieta z Košíc. Alebo si spomeňte na úspešný projekt Košíc ako európskeho hlavného mesta kultúry v roku 2013 pod taktovkou primátora Rašiho. Má Bratislava zrekonštruované električkové trate? Nie! Závod Škoda, od ktorého Dopravný podnik mesta Bratislava nakúpil nové električky, po obhliadke koľají v Bratislave stroho odkázal, že ak budú nové vozne jazdiť po bratislavských koľajniciach, padne na ne záruka…

Ešte v roku 2001 denník SME zdobili titulky typu „Východ je najslabšou oblasťou Slovenska“, alebo „V Migašovom rodisku chodia žiaci na latrínu lavičkou ponad potok“… V 21.storočí. Smutné, poviete si, alebo sa na tom „z chuti zabavíte“. Veď vtipy o východniaroch pozná a smeje sa im skoro každý. Aj my, východniari, sa im vieme zasmiať. Lenže nie všetko, čo sa dnes deje, je smiešne. V Bratislave sa traduje, že východniari sú takí ambiciózni, že v honbe za kariérou sú ochotní robiť za polovičný plat! Vraj, my východniari, berieme Bratislavčanom prácu, znižujeme im platy, derieme ich cesty, zapchávame diaľnicu… Nezriedka nás považujú za zaostalých a menejcenných. Možno by nás chceli vidieť takých. Azda by nás ešte i dnes radi videli sedieť na latrínach? Možno niekomu kolú oči investície do Košíc a okolia, ktoré som podporoval. Keď Bratislavčania občas prídu do Košíc, nestíhajú sa čudovať. Ale Košice za diery v bratislavských cestách naozaj nemôžu, nemôžeme ani za to, že sa v Bratislave nevedia dohodnúť na výstavbe národného futbalového štadiónu a mohol by som pokračovať ďalej.

Doteraz som mlčal. Na invektívy a nálepky nereagoval a nič nevysvetľoval. Ale dnes, keď byť východniarom pre našich neprajníkov automaticky znamená byť aj zlodejom, keď byť východniarom akoby opäť znamenalo byť menejcenným občanom, som sa rozhodol prehovoriť. Chcem verejnosti predostrieť aj iný pohľad, než je účelovo posplietaná „východniarska chobotnica“ vzťahov vytvorená buď samotnými mediálnymi komunikačnými kanálmi našich neprajníkov, alebo niekým iným v ich pozadí. Niekým, kto sa nedokáže zmieriť s tým, ako sa my, východniari zo Smeru snažíme rozvíjať východné Slovensko pre ľudí, ako najlepšie vieme. Zrejme preto sme sa stali tŕňom v oku. Ak sme vytŕčali z davu, bolo nám potrebné zoťať hlavu.

Sypem si tak trochu popol na hlavu. Na začiatku celého príbehu Medical Group som sa domnieval, že ide len o mňa, o moju politickú likvidáciu. Viem, že som mnohým nebol po vôli, mnohí o mne vyhlasujú, že som nesympatický a arogantný. Je však schopnosť doviesť veci do úspešného konca, mať víziu a nedať sa opiť rožkom, aroganciou?

Ako však plynie čas, vidím, že vôbec nešlo o mňa a že to pri mne nikdy ani nemalo skončiť. Počiatočná diskreditácia mňa, mojej rodiny a susedov sa v posledných týždňoch prehupla do novej diskreditačnej kampane proti takzvaným východniarom zo Smeru, ktorí údajne drancujú Slovensko cez zdravotníctvo. Zašlo to až tak ďaleko, že pred pár týždňami sa „v chobotnici“ ocitla aj moja manželka, ktorá mimochodom pracovala v zdravotníctve od roku 1995. Aj to, alebo práve to sa hodilo do mediálnej schémy zdravotníckej mafie. A do môjho profilu zdravotníckeho „Dona Corleoneho“. Pretože keď z nejakého kontextu vytrhnete iba meno, pridáte príbuzenský vzťah a dosadíte si to, kam potrebujete, tak pre verejnosť to vyzerá ako potvrdenie viny. Spolu so mnou sa v údajnej chobotnici ocitli moji susedia a postupne aj mnohí stranícki kolegovia z východu. Pýtate sa prečo? O čo ide? O diskreditáciu, o predvolebnú kampaň tých, ktorí nemajú v politike čo ponúknuť! Je to boj o moc, v ktorom sa používajú podpásové lži a nepravdy. Bol som najviditeľnejším východniarom, človekom, ktorý mal koncepciu v politike a dokonca aj v zdravotníctve, preto som sa stal lákavým terčom pre démonizáciu. Nahráva tomu aj celková spoločenská situácia. Slovensko v poslednej dobe žije konšpiráciami, tie totiž lepšie predávajú mediálny obsah a … lepšie sa tak niektorým likvidujú politicky nepohodlní ľudia. Verejnosť totiž nežiada nijaké veľké dôkazy o vine, či nevine, stačí vyslovenie podozrenia v jeden deň a už druhý sa to isté podozrenie používa ako fakt. Ten, kto nie je odborníkom na marketing a médiá to zväčša ani nepostrehne, lenže takých je málo, tu ide iba o účelové manipulovanie verejnosti pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami. Pre toho, kto vám s mikrofónom v ruke kladie otázku, často a v zásade ani nezaujíma vaša odpoveď. Dôležité je podozrenie obsiahnuté v nej.

Zo mňa médiá a opoziční politici vyrobili krstného otca slovenského zdravotníctva. Prečo? Lebo som na to mal “ vhodný profil“, z ktorého sa dal vykonštruovať príbeh, ktorý potrebovali. Stačilo im na to iba to, že sám mám osobnú skúsenosť s podnikaním v tejto oblasti a keď som pôsobil ako tieňový minister zdravotníctva.  Už to ma v očiach manipulátorov automaticky kvalifikovalo na sivú eminenciu slovenského zdravotníctva, na vyfabulovanie vymysleného príbehu zdravotníckej hydry z východu . Jedinou skutočnou esenciou v ňom je moje pôsobenie v zdravotníctve. Áno, v zdravotníctve sa vyznám, lebo ma živilo. Ale nebol som všemocný. Inak by som presadil systém jednej zdravotnej poisťovne, aby súkromné poisťovne nemohli odlievať verejné peniaze na svoje súkromné účty, a dožadovať sa, aby sa všetky povinné zdravotné odvody vracali späť do systému zdravotníctva.

Smer mal vždy koncepciu aj pre rozvoj miest a obcí Slovenska. Svoje vízie sa strana vždy snažila realizovať. Toto nás odlišovalo a doteraz odlišuje od ostatných politických strán na Slovensku. A to je červeným súknom pre našich neprajníkov.

Som košický patriot. Ale vždy budem rád, ak každé mesto, každý kraj na Slovensku bude mať svojho patriota, ktorý sa bude snažiť preň spraviť čo najviac. Východniarski patrioti Smeru pôsobiaci v Bratislave nezabudli odkiaľ pochádzajú a kam sa každý víkend radi vracajú. Pretože my sme nezabudli na svoje korene. Možno aj preto niekomu prekážame. Celá naša skupina, i ja osobne, sme dokázali presadiť stovky miliónov eur investícií do rozvoja východného Slovenska. Postarali sme sa o nový kardiologický aj onkologický ústav, zmodernizovali sme košický urgentný príjem, máme novú detskú nemocnicu, nový rádiologický ústav. Investovali sme do obnovy našich kultúrnych pamiatok, máme nový hokejový štadión, v príprave je aj nový futbalový štadión, stovky miliónov sme naliali aj do obnovy dopravnej infraštruktúry. Pretože my sme nezabudli. Pretože nám záleží na našich mestách, na regióne, v ktorom žijeme. Pretože sme hrdí na to, odkiaľ pochádzame. Aj preto východniari držia spolu. Ak iba naša súdržnosť a lokálpatriotizmus boli závistlivou reakciou vytvorenia takzvanej košickej chobotnice, potom by som takú doprial každému regiónu Slovenska.

K „chobotniciam“ sa však ešte podrobnejšie vrátim v mojich ďalších blogoch.