Keď sme približne pred rokom na nádvorí zrekonštruovaného Bratislavského hradu odhaľovali sochu Svätopluka, vo svojom prejave som použil aj tieto slová: „Je mi ľúto, že na Slovensku sú stále ľudia, ktorí si nedokážu vážiť našu národnú históriu, naše štátotvorné tradície. Za horlivej asistencie väčšiny našich médií sú ochotní spochybniť všetko, čo je slovenské, všetko, čo je národné, všetko, čo je v našich dejinách veľké a výnimočné. … Nerozumiem, prečo takéto národné „sebabičovanie“. Pýtam sa, komu to slúži?!“
Majstrovstvá sveta v sebabičovaní
Nevraciam sa k tejto svojej myšlienke náhodou. Mátala mi v hlave počas celých majstrovstiev sveta v hokeji, ktoré sa tento mesiac odohrali na Slovensku vôbec po prvýkrát v našej histórii. Keď som počúval chvály na organizáciu zo strany zahraničných hostí; keď som videl nadšených divákov a fanúšikov; keď som videl, ako boli majstrovstvá po všetkých stránkach zvládnuté tak v Košiciach, ako aj v Bratislave, hovoril som si, že Slovensko má opäť ďalší dôvod, aby bolo hrdé na to, aké je a ako sa dokáže prezentovať pred svetom. Lenže (ako inak?) z môjho optimizmu ma veľmi skoro prebudili slovenské médiá a najrôznejší mudrlanti, ktorí sa aj počas majstrovstiev ozývali zo všetkých strán.
Každá maličkosť, ktorá sa nevydarila, bola v médiách tisíckrát zveličená a kritizovaná; každý drobný prešľap bol prezentovaný ako národná katastrofa a hanba; novinári sa pretekali v tom, aby nadávali na organizátorov a zadupávali všetko slovenské pod čiernu zem. Nehovoriac o tom, že všetka energia sa sústredila na rozpitvávanie neúspechu našich hokejistov. Skrátka, dookola len to zlé. Len aby náhodou niekto nepovedal, že Slováci za niečo stoja. Nie, to sa na Slovensku nesmie! My musíme donekonečna spochybňovať každý vlastný úspech a hrabať sa v špine, len aby náhodou Slovensko pred svetom nevyznelo dobre.
Naučme sa tešiť z vlastných úspechov
Nečudujem sa, že čerešničku na tortu tomuto „národnému sebabičovaniu“ pridala slovenská vláda, ktorá ako prvú vec po skončení majstrovstiev začala spochybňovať cenu výstavby štadiónov, spôsob prípravy a všetky ostatné technické náležitosti. Samozrejme, je dobré, ak sa preskúma, aké zmluvy bývalé vedenie hlavného mesta Bratislava prijalo, napokon, všetci vieme, z akej politickej strany pochádza bývalý primátor Bratislavy. Problém je v niečom inom. Namiesto toho, aby sa vláda poďakovala organizátorom za to, ako fantasticky zvládli prípravu majstrovstiev, ktoré nám všetkým urobili v zahraničí vynikajúce meno, ona sa radšej okamžite začne pitvať v špine a chrliť okolo seba hromy a blesky. Presne v duchu toho, čomu hovorím „národné sebabičovanie“. Pýtam sa: dokedy si budú Slováci sypať soľ do rán? A kedy sa naučia tešiť sa z vlastných úspechov? Som presvedčený, že keď sa to jedného dňa naučíme, Slovensko pôjde vpred míľovými krokmi.
Nech sú pre nás majstrovstvá sveta v hokeji poučením. Som hrdý na to, ako ich Slovensko zvládlo. Dajme ľuďom šancu, aby aj oni mohli precítiť túto hrdosť a nevláčme organizátorov po bahne a špine. Našim hokejistom to, žiaľ, tentoraz nevyšlo, ale Slovensko ako organizátor obstálo na výbornú. Vracajme sa k tomuto úspechu. Nie stále len k tomu, čo sa nevydarilo, ale najmä ku všetkému tomu, čo bolo zvládnuté perfektne. Tvorcovia tohto veľkého úspechu si zaslúžia našu vďaku. Pretože tento úspech bol a je úspechom celého Slovenska.