V súvislosti s nedávnym blahorečením Jána Pavla II. sa veľa narozprávalo o jeho živote, o jeho posolstvách, o jeho výnimočných životných skúsenostiach. Veľmi málo sa však hovorilo o tom, aké sociálne názory táto významná osobnosť zastávala. Žeby náhoda?
Pápež varoval pred radikálnou ideológiou kapitalizmu
Keď sa pozrieme na jeho encykliku z roku 1981 Laborem Exercens, môžeme sa dočítať mnohých myšlienok, ktoré by určite podpísal aj každý sociálny demokrat. Ján Pavol II. napríklad napísal: „…treba pripomenúť zásadu, ktorú Cirkev stále učila. Je to zásada prvenstva práce pred kapitálom.“Ako dopĺňa: „(cirkevné učenie) sa líši od programu kapitalizmu uplatňovaného liberalizmom a politickými zriadeniami, ktoré z neho vyplývajú.“ Akosi sa dnes na tieto jeho slová zabúda…
V ďalšej slávnej encyklike Centesimus Annus z roku 1991 Ján Pavol II. vysvetľuje svoj dôraz na sociálnu otázku: „No predovšetkým sa bude treba zbaviť takého zmýšľania, ktoré vidí v chudobných akési bremeno a nepríjemných dotieravcov nárokujúcich si konzumovať, čo druhí vyprodukovali.“ Otvorene varuje pred „modloslužbou trhu“ a dodáva: „Ba hrozí nebezpečenstvo, že sa rozmôže radikálna ideológia kapitalizmu, ktorá odmieta čo i len uvažovať o týchto problémoch (o materiálnej a morálnej biede) v presvedčení, že každý pokus o ich riešenie je vopred odsúdený na prehru a ich riešenie ľahkoverne prenecháva vývoju trhových síl.“
Kladný vzťah k robotníkom a odborom
Ján Pavol II. sa nebojí ani toho, aby sa otvorene prihlásil k robotníkom a odborom. Človek sa má chuť spýtať, či by mu takéto názory odpustili naše liberálne médiá a pravicoví politici: „Spoločnosť i štát musia ďalej zabezpečiť primeranú úroveň mzdy, aby robotník a jeho rodina mali zaistené životné potreby a aby si mohli aj niečo ušetriť…. Rozhodujúcu úlohu v tom zohrávajú odbory…“.
Jedna z jeho poznámok v encyklike z roku 1991 akoby priamo smerovala ako zdvihnutý prst slovenskej vláde: „Povinnosť v pote svojej tváre dorábať chlieb predpokladá zároveň právo. Spoločnosť, v ktorej sa toto právo systematicky popiera, v ktorej opatrenia hospodárskej politiky neumožňujú robotníkom dosiahnuť uspokojivú úroveň zamestnania, nemôže získať ani svoje morálne oprávnenie, ani spravodlivý sociálny pokoj.“
Naša spoločná viera v solidaritu
Ján Pavol II. bol nielen významnou osobnosťou katolíckej cirkvi, ale aj nesmierne sociálny mysliteľ, ktorého myšlienky o sociálnej spravodlivosti by sme si mali pripomínať s rovnakou váhou ako jeho náboženské postoje. Je zvláštne, že sa v týchto jeho sociálnych myšlienkach nedokáže nájsť aj slovenská kresťanská demokracia.
Nemusíme sa zhodnúť vo všetkom, no môžem potvrdiť, že s Jánom Pavlom II. hlboko zdieľam vieru v sociálnu spravodlivosť a solidaritu. Kiež by ju zdieľali aj politické strany, ktoré sa na Slovensku mohutne hlásia ku kresťanským hodnotám, no zároveň podporujú vládu naplnenú hlbokým individualizmom a nesolidárnymi postojmi. Ján Pavol II. by sa asi čudoval…