Vládna koalícia čelí obrovským problémom, počnúc korupčným škandálom SDKÚ, pokračujúc voľbou generálneho prokurátora či maďarskou ústavou a končiac druhým eurovalom. Na to, aby tieto problémy vyriešila, musela by disponovať dostatočnou politickou silou a legitimitou. Pozícia súčasnej vlády je však veľmi slabá, čo okrem iného súvisí s tým, že existencia vládnej koalície plne závisí od subjektov, ktoré nemožno nazvať inak ako „politickí trpaslíci“.
Exekutívnosť a reprezentatívnosť
V politickom systéme je nevyhnutné rešpektovať rozdiel medzi tým, čo by som nazval exekutívnosť a tým, čomu sa hovorí reprezentatívnosť. Práve v tomto rozdiele sa ukrýva najväčšia dilema, ktorú riešia demokratické parlamenty celé desaťročia. Ide o otázku, ako zabezpečiť rovnováhu medzi elementárnou podstatou fungovania moci, ktorou je parlamentná väčšina a jej dôvera pre výkon programu a výkon moci a medzi reprezentatívnosťou ako základom fungovania demokratických systémov, kedy každý občan, ktorý do parlamentu pošle kohokoľvek za podmienok stanovených ústavou a zákonom, má právo, aby jeho názor bol reprezentovaný, aby mal možnosť podieľať sa, ak nie na výkone moci, tak aspoň na kontrole moci.
Nepochopenie tohto elementárneho princípu dnes vládnu koalíciu dovádza do situácie, že niekto môže vôbec prísť s takým obludným návrhom ako je zmena voľby generálneho prokurátora z tajnej na voľbu verejnú. Ale dejú sa aj iné prešľapy, ktoré vyplávajú z nepochopenia rozdielu medzi exekutívnosťou a reprezentatívnosťou. Zoberme si príklad Občianskej konzervatívnej strany (OKS). Tento politický subjekt si dnes uplatňuje nároky v rámci vládneho zlepenca, pričom jeho zástupcovia dostali vo voľbách podporu možno niekoľko pár tisíc hlasov, zatiaľ čo vonku pred bránami parlamentu ostali politické strany, ktorých podpora mohla byť aj sto tisíc hlasov. Ale neprekročili hranicu 5 percent, kým OKS sa do parlamentu dostala na chrbte inej strany.
Bezmocná vláda – chyba v systéme?
Je to neférové, ale v poriadku – nemám nič proti tomu, že v parlamente sedia páni z OKS. Platí to do momentu, pokiaľ sa podieľajú na princípe reprezentatívnosti. Formálne splnili podmienky a hoci sa do parlamentu dostali veľmi neštandardným spôsobom, dnes ako-tak legitímne reprezentujú tých niekoľko pár tisíc ľudí, ktorí im dali svoj hlas. Iné však je, ak chcú aj napriek mizivej podpore, ktorú majú a napriek čudesným spôsobom, akým sa pretiahli do parlamentu, rozhodovať o vládnej politike a diktovať podmienky svojej participácie na moci. Aký na to majú mandát? Podobne to platí aj pre takzvaných Obyčajných ľudí, hoci tí majú aspoň tú slušnosť, že o vlastnej politickej strane ešte len hovoria, no formálne sa stále hlásia k strane, ktorá ich do parlamentu dostala, a preto formálne naďalej spĺňajú podmienku reprezentatívnosti.
Otázka je, kam sa ešte z pohľadu týchto deformácií politického systému, kedy nám politiku na Slovensku diktujú ľudia s podporou ani nie jedného percenta obyvateľstva, dostaneme. Demokracia by mala byť vládou väčšiny, nie vládou jednopercentných strán, ktoré sa rôznymi machináciami dožadujú moci, na ktorú nemajú žiaden morálny nárok. Možno by stálo za to zamyslieť sa nad takou úpravou politického systému, aby bola zabezpečená nielen formálna reprezentatívnosť, ale aj skutočná legitimita, opierajúca sa o ozajstnú vôľu a záujmy občanov Slovenskej republiky. Potom by sa nemohlo stať, že Slovensko bude mať v čase hospodárskej krízy a nárastu veľkomaďarskej politiky takúto fatálne slabú a bezmocnú vládu.